#25 Theatrocén – Keď sa rozpadne človek, jazyk aj pravda
Divadelní svět Brno aj tento rok predstavil výber slovenských inscenácií, ktoré sme mali možnosť vidieť v priestoroch Mestského divadla Brno. Dve z repertoáru Slovenského národného divadla (z toho jednu v rámci zájazdu do Bratislavy) a jednu z Divadla Jána Palárika v Trnave. Duchovia sú tiež len ľudia, Nosorožec a Negatívy snehu sa zameriavajú na rozpad identity a hodnôt v rozličných spoločenských kontextoch. Kým Duchovia sú tiež len ľudia ukazujú človeka uväzneného v nefunkčnom systéme starostlivosti, Nosorožec skúma mechanizmy manipulácie a kolektívneho podliehania absurdným naratívom. Negatívy snehu zas poukazujú na stratu empatie. Spoločne tak vytvárajú obraz (nielen) o Slovensku, z ktorého sa postupne vytrácajú všetky istoty.
Chceli ísť domov, nie do domova
V rámci DSB bola možnosť vycestovať za kultúrou do krajiny nekontrolovateľne starnúcej a chradnúcej. Diváctvo sa počas večera smeje, no ide skôr o smiech cez slzy. Inscenácia Duchovia sú tiež len ľudia dokáže byť zároveň bolestivo smutná aj absurdne vtipná. Humor neslúži na odľahčenie témy, ale na zvýraznenie krutosti situácií, v akých sa postavy nachádzajú. Text napísala švajčiarska dramatička Katja Brunner ako iba dvadsaťtriročná, pričom vychádzala z vlastných skúseností dobrovoľníčky v domove pre seniorov. Text preto pôsobí ako autentická výpoveď o strate identity, autonómie, no najmä o ľudskej dôstojnosti. Staroba tu nie je romantizovaná stereotypmi o “babičkách a deduškoch”, ale je osamelá, bolestivá a miestami fyzicky odpudivá až ponižujúca.
Režisérka Kamila Polívková mala pôvodne text inscenovať už v roku 2021 v Národním divadle v Prahe, no pandémia covidu dovolila vznik iba audiovizuálnej verzie natočenej na 360 stupňovej kamere. Po rokoch znova dostala priestor naplno rozvinúť svoju režijnú predstavu, tentokrát na pôde Slovenského národného divadla. Výsledkom je intenzívna inscenácia využívajúca prítomnosť najstaršej generácie hercov SND, ich telá, hlasy a pohyby nesúce autentickosť celej výpovede. Nejde o štylizované herectvo, ale fyzickú skúsenosť veku, prirodzene vpísanú do ich prejavu.
Postavy strácajú kontrolu nad vlastným telom aj mysľou, kvôli čomu sa už nevedia postarať sami o seba a sú tak plne závislé od ostatných. Niektorí chcú utiecť, iní už len potichu čakajú na smrť. Pán Held (Richard Stanke) odmieta prijať vlastné starnutie a opakovane zo zariadenia uteká. Naopak, pani Heisingerová (Jana Oľhová) je celkom paralyzovaná, nemá už silu naďalej existovať a tak sa ponárame do jej vedomia, núteného prizerať sa svojej vlastnej bezmocnosti. Vidíme samovoľne sa pohybujúci kvetináč, stoličku či bomboniéru. Tak ako my nie sme schopní kontrolovať tieto nadprirodzené javy, ani ona nedokáže zastaviť vlastné biologické procesy.
Text napsal Peter Felix
