#56 Theatrocén – Ptačí sněm: Mystická cesta bez katarzie
V šapitó postavenom špeciálne pre festival Divadelní svět Brno uviedlo Divadlo bratří Formanů tanečnú inscenáciu Ptačí sněm, inšpirovanú textom od perzského mystika Farid ud-Din Attar. Vizuálne pôsobivý projekt balansuje medzi rituálom, tanečným divadlom a ezoterickou alegóriou, no popri silných obrazoch často stráca rytmus, význam aj schopnosť udržať divácku pozornosť.
V brnianskom Komárove vyrástlo počas posledného festivalového týždňa veľké šapitó, kde mali diváci možnosť vidieť inscenáciu Ptačí sněm. Už samotný vstup do priestoru naznačuje snahu o vytvorenie špecifického zážitku. Každý návštevník si pred vstupom nasadí vtáčiu masku a pri vchode ho víta performerstvo v kostýmoch pripomínajúcich perzských sluhov či otrokov. Masky neskôr získajú význam pri interakcii s tanečníctvom, pozerajúcim sa na publikum ako na ďalšie neznáme vtáky blúdiace rovnakým svetom.
Sedem údolí bez premeny
Inscenácia vychádza z Attarovej básne o skupine vtákov vydávajúcich sa hľadať svojho kráľa Simorgha. V perzskom origináli meno Simorgh znamená „tridsať vtákov“ a pointa príbehu spočíva v tom, že iba tridsať preživších pútnikov na konci cesty pochopí, že hľadaný kráľ nie je oddelená bytosť, ale oni sami. Divadelná adaptácia však túto filozofickú rovinu výrazne zjednodušuje a redukuje ju na motivačné posolstvo o tom, že „pravého kráľa nosíme v sebe“.
Najväčším problémom inscenácie je práca s textom. Väčšina replík zaznieva z nahrávky, no hlas je bez výraznejšej emócie či rytmu. Vety sa často opakujú, znejú kostrbato a v momentoch, keď rozprávač hovorí, sa na javisku len málokedy odohráva niečo, čo by dokázalo udržať pozornosť publika. Namiesto budovania atmosféry tak vzniká pocit prázdnoty a stagnácie. Nejednoznačne funguje aj samotná cesta cez sedem údolí. V Attarovej predlohe predstavujú jednotlivé etapy, rozsiahle duchovné stavy plné vnútorných premien a filozofických obrazov. Inscenácia nimi však prechádza veľmi rýchlo a redukuje ich na krátke vizuálne zastavenia. Mená údolí zaznievajú monotónne a bez väčšieho dôrazu, takže len ťažko zanechajú v diváctve hlbší dojem. Vytráca sa pocit postupnej transformácie aj náročnosti celej púte.
Dominantným choreografickým prvkom sa stáva neustále mávanie krídlami pripomínajúcimi vejáre. Spočiatku tento motív funguje efektne a v rozpálenom stane dokonca vytvára príjemný prievan, no postupne sa opakuje natoľko, až stráca dynamiku. Keď sa vtáky objavia prvýkrát, každá postava krátko predstaví svoj charakter pohybom alebo tanečným gestom, čím naznačujú potenciál výraznejšej individualizácie. Výnimkou je vrana fungujúca ako posol nešťastia alebo smrti. Neskôr sa však choreografia vracia prevažne k repetitívnemu mávaniu krídiel.
Peter Felix
