#25 Městským divadlem se v sobotu rozléhaly šepoty a výkřiky
Horácké divadlo v Jihlavě přivezlo na DSB inscenci Jakuba Čermáka Šepoty a výkřiky. Příběh tří sester, jejich patologických vztahů a zdlouhavé i bolestné smrti prostřední z nich z autorského pera Ingmara Bergmana, v divadelním provedení zkoumá lidskou psychiku z až nepochopitelných perspektiv, ale přesto s nesmírnou, téměř mátoživou přesností. Inscenaci se v recenzi věnuje Martina Kostolná.
Rafinovaná réžia Jakuba Čermáka priam cynicky pracuje s kontrastnosťou hrejivého života a chladnej smrti, dimorfnosťou skutočnosti, že keď si naivnú pieseň o snení spievajú životom prekypujúci ľudia v prítomnosti umierajúceho, obe strany nikdy rovnakú satisfakciu z jej tónov nenadobudnú. Príbeh troch sestier, ich patologicky naštrbených vzťahov a zdĺhavej i bolestnej smrti prostrednej z nich z autorského pera Ingmara Bergmana, vo svojom divadelnom prevedení skúma ľudskú psyché z prvotne najnepospájateľnejších perspektív, no napriek tomu s nesmiernou až mátoživou presnosťou.
Réžijno-dramaturgická koncepcia pracuje s freudiánskymi psychoanalytickými presahmi v podobe odvekého súboja Erósu a Thanatosu, čo sa priamo odráža vo vizuáli inscenácie a psychologizácií jednotlivých postáv. Mnohovrstvová (rovnako ako naše nevedomie) scéna Pavlíny Chroňákovej a Martiny Zwyrtek z počiatku pracuje s obrazovou symbolikou machuliek Rorschachovho testu na secesnej, časom zažltnutej tapete, aká pod svojím významovým obalom skrýva zvyšok scénického priestoru. Vďaka nemu sa diváctvo naprieč inscenáciou dostáva až ku „špiku kosti“ proscénia, nefiltrovaného nevedomia nášho ega. Dominantou scény je po celú dobu svoju znakovosť meniaci kameň, prvotne symbolizujúci smrť a chorobu, následne pracujúci ako funkčné synonymum ku všetkým druhom smútku, bolesti či trápenia. Estetika sa postupne zo secesných prvkov morfuje v súčasnú banálnosť, kedy na romantický motív vyrovnanosti spomíname ako na nostalgické, no dávno minulé časy až desivo totožne ako i na mŕtvu Agnes (Táňa Hlostová). Jej pozemským odchodom sa nám zo scény vytráca pôvodná ornamentálnosť, akú živila svojou aurou počas života. Bez vľúdneho spojovníka jej osoby tak definitívne upadajú už i tak naštrbené sesterské vzťahy.
